Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web

Ešte skôr ako začiatok ...

Ako takmer každý klučina som aj ja v rannom veku pokukával po mašinkách a v hračkárstvach som sa cítil ako v raji. No najväčšiu zásluhu na mojom vzťahu k vláčikom má môj dedo a preto nech tieto stránky nesú jeho meno. Už si presne nepamätám koľko mi bolo, alebo ktorý rok sa písal, keď som dostal prvý vlak. Viem že to bola "Hánulka, takový plechový  koľajový oválek s mašinkou a tromi vagónikmi. Dnes tomu hovoria "Startset". Neskôr pribudli domčeky, závory, stromčeky, autíčka a spústa iných drobností, z ktorých niektoré mám dodnes v škatuli a viem, že raz nájdu svoje miesto na nejakom utešenom diorámatku.

Postihol ma však vek dospelosti, musel som začať pracovať, založiť rodinu, zariaďovali sme domov, vychovávali deti. Musel som umývať riady, vysávať, nakupovať a stále dookola chodiť do práce. No tak sa nečudujte, na zábavu a modelársky rozvoj času prosto nebolo. Iba keď mal syn asi päť rokov, postavil som mu v izbe malé koľajisko - takové detské, skôr maľované ako modelované (žial foto už nemám), a spomínam si, že sme s kamarátom istý čas viedli modelársky krúžok, no skončilo sa to skôr, ako začalo. A tak rôčky bežali a bežali až ma dobehli a ja si povedal dosť bolo "ničnerobenia" hoj sa do práce !

"Modelárska" sezóna 2003 - 2008

V roku 2003 som začal písať svoju novodobú modelársku históriu.  Šlo to však veľmi kostrbato, chýbali skúsennosti a zručnosť.  Rodina mi vyčlenila priestor asi 1 x 2 metre na chodbe a ja sa pustil do zábavy. Keď sa pozerám spätne na pár obrázkov, čo mi ostali - trošku sa červenám, ale vnútri som spokojný lebo dnes som o kus ďalej ...

O nejaký čas neskôr som objavil na nete stránky "Pána Trainmaniaka" (dnes http://www.trainmania.info) a tie ma totálne očarili, lebo za tých pár rokov, čo som "iba" vychovával, nastal v mašinkárstve brutálny pokrok. A potom tá Mišákova precíznosť pri stavbe jeho segmentov. No jednoducho úžas, úžas a zasa úžas. Ani teraz som však nemal vyhraté, bolo to ťažké, lebo som musel vyriešiť (asi ako každý z nás) množstvo problémov, aby to nakoniec bolo to pravé orechové a prinášalo to nielen mne, ale aj ostatným okolo mňa potešenie. Kam s ním? Merítko? Námet? Moduly, segmenty, pevné koľajisko? Uff, to som sa zapotil. A veru potil som sa niekoľko rokov, kým som to vydumal. No popri tom myslení som sa snažil aj čo to tvoriť. Vedel som, že to nie je konečná podoba, ale bral som to ako tréning a získaval som skúsennosti. Utešenú staničku Turčianske Teplice som postavil podľa vlastných fotiek a bola to moja prvotina. Škoda, že neviem kde skončila ...

Ako plynul čas tétéčko kadesi pošlo a ja sa pustil do stavby hánulky. Nič nové som nevymyslel, ani ten námet mi nebol jasný, ale niečo som proste cez tú dlhú zimu robiť musel.  A tak som sa opäť chytil polystyrénu, korku, lepidla a pustil sa do zábavy. Písal sa rok 2005 a ja postupne zrál...

Na jar roku 2006 som navštívil predajňu pána Kratochvíla (http://www.vlakymodely.cz/) a objavil enko, ktoré som si matne pamätal ešte z dob socializmu a vedel som, že na tento rozchod nie to takmer nič. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa na vlastné oči presvedčil, že doba minulá je ta tam. Po skúsennostiach so stavbou hánulky v priestore 1 x 2m a po plodnej debate s majitelom utešenej predajničky bolo o merítku definitívne rozhodnuté. Nechal som mu tam asi 10 tisíc českých, ale domov som si doviezol krásne profilové koľajky, mašinku (žiaľ nemeckú), zopár vagónikov a ešte nejaké drobnosti. Začal som tiež sbierať informácie o digitále, kde mi veľmi pomohol pan Schmidt (http://www.volny.cz/libor.schmidt/), ktorý mi jednak objasnil základy digisveta a taktiež mi ponúkol nejaký ten komponentík do začiatku. Keď som si tieto otázky ujasnil, pustil som sa zasa s chuťou do práce... (pardon, stále sa zabúdam, do zábavy predsa)

Ako vidno na obrázkoch stále preferujem svoj začatý štýl. No možno preto, že som si stále nie všetky dôležité otázky zodpovedal a tak zasa len získavám skúsennosti a zručnosti. Myslím, že som sa zlepšil v štrkovaní koľají, aj keď aj tu musím ešte na sebe popracovať. Keď si uvedomím, že za 4 roky som stále na začiatku a nič po mne neostáva, horko plačem. Teda skoro, ale hnevá ma to, lebo mojou túžbou sa zdá byť tvorba a stavba krajiny a k tomu sa stále neviem prepracovať. Čert aby to vzal!


Bisťu! A on to skutočne vzal! V nasledujúcich troch modelárskych sezónach som neurobil ani "Ň"

Presnejšie to málo čo som urobil, vyšlo nazmar, ale aspoň som rozlúskol ostávajúce oriešky. Prvým bol námet krajiny, lebo v okolí môjho predchádzajúceho bydliska bolo toľko úžasných stavieb a krajinnej inšpirácie, že som mal stále snahu všetku túto nádheru preniesť na model a tým som narážal na priestorové možnosti. Druhým orieškom bola prevádzka na koľajisku. Chcel som sa priblížiť skutočnosti a dosiahnúť toho, aby vlak, ktorý odíde zo stanice doprava – musí zprava aj prísť. Opäť mi vrásky na čele robili priestorové možnosti. A ďalšie, ďalšie menšie a väčšie drobnosti, ktorých bolo neúrekom.

Nakoniec som dostal nápad vytvoriť rebríček priorít, čo od modelárenia vlastne očakávam, lebo nie všetko sa dá v živote stihnúť a zrazu to šlo veľmi jednoducho.

Nie som odborník na železničnú dopravu a mám ďaleko k zložitým elektrickým zapojeniam, ale CHCEM KRÁSU. Chcem vytvoriť jesennú horskú krajinu, s množstvom oživujúcich detailov, vysvietených domčekov a pouličných lámp, ktorou sa budú preháňať utešené mašinky. A to čo sa na koľajisko nevojde, nájde svoje miesto na diorámatech. Tak a je to! A všetko ostatné je druhoradé a môžem sa do toho KONEČNE pustiť...

Viac obrázkov z mojich historických pokusov si môžete pozrieť na rajčeti >>>

TOPlist